StarLaPalma 2006 alebo cesta za skutočnou tmou – Prvé pohľady
Zveřejněno: Thursday, 12. October 2006, Autor Michal Augustín
|
Veľmi málo miest na Zemi sa môže pochváliť kombináciou kvalitných pozorovacích podmienok nevyhnutných v modernej astronómii. Okrem Havajských ostrovov a púšte Atacama v Chile, aj vrcholky na La Palme a Tenerife, ktoré sú súčasťou Kanárskych ostrovov, majú tieto výnimočné podmienky.
Práve tie sem pritiahli niekoľko najmodernejších ďalekohľadov. Španielsko vytvorilo skupinu Instituto de Astrofísica de Canarias (IAC), aby sa čo najviac vedecky a technicky využil prírodný zdroj – obloha na ostrovoch. Kvalita miestnej oblohy sa zároveň chráni zákonom, ktorý okrem iných vecí, kontroluje aj pouličné osvetlenie, čím vlastne Astrofyzikálne observatória na Kanárskych ostrovoch získali prívlastok astronomickej rezervácie. A práve na jeden z týchto ostrovov viedla naša ďalšia cesta za tmou.
Expedícia sa uskutočnila v dňoch 15. 9.-2. 10. 2006.
Je pozoruhodné ako rýchlo dokáže niekedy plynúť čas. Myšlienka spoločnej výpravy za nepoznanou skutočnou tmou sa vlastne zrodila ešte niekedy v zime a onedlho z ničoho nič nastal ten deň na konci leta, kedy bolo potrebné zbaliť si svoje vybavenie a vydať sa na dlhú náročnú cestu. Našťastie to všetko prebehlo podľa predstáv. Autobus, ktorý večer vyrazil z Bratislavy, sa nasledujúci deň objavil skoro ráno v Mníchove, na jednom z najväčších letísk v Európe a onedlho nasledoval presun do Madridu, hlavného mesta Španielska. A už počas samotného letu bolo možné si všimnúť niekoľko zaujímavých astronomických úkazov. Krátko po štarte a pri prelete hmlistou vrstvou oblačnosti (stratocumulus) sa na oblohe vykreslil nápadný halový jav - dve bočné slnká s náznakom kruhu. Keď sa postupne lietadlo dostalo do polohy, v ktorej bol pohľad cez malé okienko nasmerovaný na protiľahlú stranu od Slnka, začala sa dole pod lietadlom na vzdialenej vrstve oblačnosti posúvať nenápadná rozmazaná škvrna - gloriola. Madrid nás privítal teplým počasím, odkiaľ náš let nabral konečne priamy kurz na ostrov La Palma. Opúšťajúc kontinent a južné španielsko-portugalské pobrežie sa dostávame nad samotný Atlantický oceán. Všade je vidieť iba voda, žiadna zem, dokonca ani očakávaná časť severozápadnej Afriky. Až krátko pred koncom letu je rozoznateľný ostrov Tenerife a jeho charakteristická sopka Pico del Teide, ktorá sa týči do výšky 3718 metrov. Zaujímavé, že tak ako okolo Tenerife, tak aj okolo La Palmy sa sústreďujú oblaky a nad oceánom je prakticky jasno. Po chvíľke začína lietadlo klesať a pripravuje sa na pristátie na východnom pobreží La Palmy v hlavnom meste Santa Cruz, kde sa nachádza jediné letisko na ostrove.
Na letisku v Madride. Foto P. Štys
Santa Cruz de la Palma zohralo v minulosti dôležitú námornícku úlohu, pretože sa stalo významnou obchodnou zastávkou na ceste medzi Európou a Amerikou. V dôsledku toho tu môžete nájsť niekoľko zaujímavých historických pamiatok. Po vybavení sa na letisku nás však zaujímali pre nás dôležitejšie veci - získať auto z požičovne a nájsť dom, v ktorom sme boli po celý čas ubytovaný. Pretože naša výprava bola rozdelená na tri skupiny, vydalo sa každé auto po svojej vlastnej osi do horskej oblasti Garafia, ktorá sa nachádza v severozápadnej časti ostrova. Počas cesty plnej zákrut a prevýšení je možné prvýkrát obdivovať krásu celého ostrova. V neďalekom Santo Domingu sa konečne stretávame s majiteľkou nášho prenajatého domu Casa Margarita, kde prichádzame až za súmraku v 20.45 hod miestneho času (UTC + 1, v tomto období je tam tiež zavedený letný čas). Po 26 hodinách od opustenia domova sa tak konečne ocitáme na mieste. Dom postavený v španielskom štýle sa nachádza v peknom tichom prostredí ďalej od cesty, s otvoreným výhľadom na oceán zhruba smerom k západnému obzoru. Horizont na ostatných miestach nie je až taký zakrytý ako som pôvodne predpokladal, v dôsledku čoho sme mali základné pozorovacie stanovisko prístupné už v bezprostrednom okolí. Ostrov začal prekvapivo vydávať svoje tajomstvá hneď po našom príchode a začal sa hneď hrať s mojou nepochopiteľnou povahou. Už počas presunu autom z letiska som totiž pociťoval takú únavu, že som dokázal myslieť snáď iba na jednu vec - postel, veď počas cesty som spal prerušovane možno tak dve hodiny. Prvému pohľadu som však nedokázal odolať.
Pohľad z lietadla na Atlantik. Foto P. Štys
Obloha bola jasná, možno trochu polooblačná, ale priezračná, iba tesne nad oceánom bol cítiť nejaký opar. Slnko už zapadlo, postupne sa stmieva a nad La Palmou sa začínajú objavovať prvé hviezdy. Na severozápade je Jupiter, teda vlastne nie, to je iba Arktúr z Pastiera. Polárka leží na severe pomerne nízko a Labuť má na pohľad trochu iný sklon. Škorpión je celý nad obzorom a pod Strelcom sa zobrazuje tiež pomerne nápadná Južná koruna. To je perfektný pohľad! Po niekoľkých minútach však prichádzajú oblaky a prehliadka sa končí. Nevadí, ešte som vlastne ani nevybalil svoju vlastnú batožinu. Postupne sa zoznamujem s príslušenstvom domu a robím si vo veciach aspoň nejaký poriadok. Z ubytovania mám príjemný pocit, všetko je čisté a zariadené, nič čo by ma nepríjemne prekvapilo. Kuchyňa obsahuje dostatočné príslušenstvo a je elegantne spojená s obývačkou, v kúpelni sa nachádza dostatočné vybavenie vrátane práčky a dve izby sú dostatočne priestranné. A prichádza čas na večeru, potom ešte kontrolujem ako sa vyvíja situácia vo vonkajšom prostredí. Som veľmi prekvapený aká tma nastala za tú krátku chvíľu. Bližšie k rovníku totiž Slnko zapadá strmšie pod obzor než v Európe a súmrak je kratší. Už z vchodových dverí vidím bez adaptácie nádhernú Mliečnu cestu, ktorá je veľmi kontrastná a obsahuje aj slabšie charakteristické detaily. Svoje veci bez rozmýšlania ukladám do skrine alebo na postel a hľadám iba nejaké ďalšie vhodné oblečenie a triéder. Volám na pozorovanie aj ostatných, ale tí radšej uprednostňujú dlhší odpočinok, preto sa vonku prechádzam sám. Prvé letmé zoznámenie s miestnou oblohou aj tak prebehlo bez akýchkoľvek plánov a príprav, skôr zo zvedavosti a udialo sa veľmi rýchlo.
Banánová plantáž. Foto P. Štys
Priamo pri dome vyhľadávam niekoľko slušných pozorovacích miest s dobrým výhľadom a bez rušivých svetiel. Do úvahy aj tak pripadá iba zopár nižšie položených lámp, ktoré nesvietia nad horizont a navyše takmer z každej polohy nie sú vôbec vidieť. Určovanie hraničnej magnitúdy som mal na pláne síce až niekedy neskôr, vyhľadal som však aspoň niekoľko známych referenčných hviezd, ktoré som si dobre pamätal. V bezprostrednom susedstve hlavy Draka sa nachádzajú dve biele hviezdy takmer siedmej magnitúdy SAO 30711 a SAO 17664, moje najobľúbenejšie, ktoré často testujem počas leta v domácich podmienkach. Pochopiteľne som ich podľa očakávania videl aj teraz, avšak s jedným podstatným rozdielom. Boli vidieť dosť ľahko, počas určitého časového úseku dokonca aj naraz obidve. V strede hlavy Draka sa zase nachádzajú tri hviezdy, z ktorých tá najslabšia dosahuje hodnotu 7,6 magnitúdy. Ešte nikdy som ju predtým nepozoroval, až teraz mi prvýkrát preblikávala počas krátkych časových momentov. Potvrdením toho môže byť napríklad aj Herkulov kvetináč alebo Pegasov štvorec, ktorý je celý posypaný slabými hviezdami naznačujucími ako má obloha v skutočnosti vyzerať. Nakoniec si spomínam ešte na jednu referenčnú hviezdu 7,3 magnitúdy, ktorá sa nachádza veľmi blízko známej guľovej hviezdokopy M13 z Herkula, preto zrejme nemôže byť vidieť samostatne. M13 teda výrazne ruší pri jej pozorovaní, ale samotná guľovka sa ukazuje ako evidentne predĺžená škvrna, jav ktorý som doma nikdy nezaznamenal. Asi po hodine sa opäť dostavili oblaky a ukázali charakter nestabilného počasia. Predchádzajúci pohľad na roztvorenú centrálnu vydutinu a celú Mliečnu cestu však na ďalšie noci sľuboval nepredstaviteľné divadlo.
Auto pred domom. Foto P. Štys
Podľa tradičných predstáv väčšiny ľudí cesta za najtmavšou a najlepšou oblohou vedie nevyhnutne na miesto pokiaľ možno čo najvzdialenejšie od všetkých umelých zdrojov pouličného osvetlenia. Tento mýtus však nie je pravdivý už z praktického hľadiska. Mnohé menej i viac odľahlejšie miesta v Amerike, Chile alebo Austrálii totiž vykazujú podobný celkový jas oblohy, iba s malým zanedbateľným rozdielom oproti prirodzenúmu jasu oblohy, ktorý určuje základnú úroveň každej tmavej lokality. Ak chcete eliminovať vplyv nekľudnej zemskej atmosféry, musíte vyraziť výhradne do vyššej nadmorskej výšky. Aj tu však existuje obmedzenie, spravidla sa doporučuje hranica okolo 2 500 metrov vysoko nad hľadinou mora. Vyššie už riskujete nedostatočný prísun kyslíka a problémy s dýchaním, čo sa nepriaznivo prejaví i na vašej sústredenosti a viditeľnosti. Navyše rozdiel extinkcie oproti pozorovaniu mimo atmosféry je už veľmi malý. Tmavosť a priezračnosť oblohy je potrebné doplniť o ďalší vrchol magického trojuholníka - seeing, ktorý určuje najmä to, ako bude obraz v ďalekohľade vyzerať pri veľmi vysokom zväčšení. Pokiaľ naviac potrebujete čo najväčší počet jasných nocí, zostane vám na povrchu naše planéty len niekoľko málo vhodných oblastí. Okrem Havajských ostrovov a púšte Atacama v Chile, sú dnes najvyužívanejším miestom vrcholky na La Palme a Tenerife, ktoré sú súčasťou Kanárskych ostrovov. Naše očakávania boli preto veľké a aj keď prvý kompletný deň na La Palme bol veľmi náročný, po stretnutí s ostatnými členmi expedície bola dohodnutá poobedňajšia cesta až na jej samotný vrchol Roque de los Muchachos (2 426 m).
Na vrchole Roque de los Muchachos. Foto P. Štys
La Palma má najväčšie prevýšenie na tak malej rozlohe (47 x 28 km) na svete. Preto si tu vodiči áut v samotnom stúpaní a klesaní a pri točení volantom v ostrých zákrutách poriadne užijú, zároveň to je však pre nich veľká zodpovednosť. Hneď na prvej odbočke dopravné značky charakterizovali trasu na vrchol - prudké stúpanie, ostré zákruty a odporúčanú rýchlosť 40 km/h. Cesta bola napriek tomu kvalitná, v podobe serpentín na okraji útesov a roklín, kde by sa malá nepozornosť nemusela vyplatiť. Postupným stúpaním do vyššej nadmorskej výšky sa onedlho dostávame nad súvislú vrstvu oblačnosti, ktorá sa obyčajne okolo ostrova drží. Vyššie sa už nachádza iba tá čistá modrá obloha a ostré Slnko. Veď na to aj väčšina z nás poriadne doplatila, používanie slnečných okuliarov a opaľovacieho krému je tam hore prakticky nevyhnutnosťou! Za dve hodiny som sa tam opálil takmer viac ako za celé prebiehajúce leto. Pohľad na postupne sa objavujúce kupoly a budovy observatórií bol nádherný a neopakovateľný. Cesta na vrchol k Roque de los Muchachos (Skala chlapcov) vedie práve cez samotné observatóriá, nachádza sa tam však závora, ktorá znemožňuje vstup do areálu medzi 20.00 - 7.00 hod. Ako sme ale neskôr zistili, je to iba formálna záležitosť. Pohľad zo samotného vrcholu bol perfektný, ale mohol byť ešte lepší. Do samotného krátera La Caldera de Taburiente totiž nebolo vidieť, pretože sa tam práve zdržiavali oblaky. Pod samotným vrcholom sa nachádza parkovisko využiteľné pre nočné pozorovanie, ale s nie najlepšou možnosťou kedykoľvek tam prísť a kedykoľvek odtiaľ odísť. V areáli observatórií platí predsa len zákaz autom svietiť a to sme hneď nechceli riskovať. Inak by vám tam určite nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
Cesta vedúca na vrchol. Foto P. Štys
Ak by ste predsa len hľadali na La Palme ďalšie pozorovacie miesta vo vysokej nadmorskej výške, s výhľadom na celú oblohu, pre viac ľudí a techniky, zistili by ste, že to nie je až také jednoduché. Jedna možnosť sa ukázala ešte na opačnom vale krátera oproti observatóriám, pri vrchole Pico de La Cruz (2 351 m). Auto bolo síce potrebné nechať na okraji cesty a vybehnúť niekoľko metrov vyššie, voľné priestranstvo s otvoreným výhľadom však určite za to stálo. Jediným problémom boli všade pod nohami umiestnené veľké i malé kamene, preto sme ich pri predstave, že budeme v noci o ne po tme zakopávať, radšej odhádzali ďalej a upravili tak podľa seba jedno turistické miesto. Už bolo pravdepodobne každému jasné, kde sa bude tráviť najbližšia noc. Cesta z domu trvala hore priemerne asi 40 minút, čo je menej ako sme predpokladali. Nasledoval teda návrat na Casu Margarita, neskorý obed, balenie techniky a ďalšia cesta na vrchol. Čas utekal neuveriteľne rýchlo, kým som poskladal rozobratú paralaktickú montáž a pripravil si účelne veci, ktoré budem v noci potrebovať, bol skoro už večer. Na vyhliadnuté pozorovacie miesto sme však stihli prísť ešte za svetla, tesne po západe Slnka. Zapadajúce Slnko pod obzorom a postupujúci zemský tieň vyčarovali na oblohe nádherné farby - modrošedú, oranžovú a ružovú, ktoré spolu už s čiernymi valmi krátera prenikavo kontrastovali. Na začiatku súmraku bol ešte vysoko vo Váhach Jupiter, keď som sa na neho cez ďalekohľad konečne pozrel, začal som rozmýšlať, či som ho už niekedy videl lepšie. Planéta bola veľmi ostrá a farebná, okrem dvoch hlavných rovníkových pásov boli rozoznateľné ešte niektoré ďalšie menšie, navyše aj s Veľkou červenou škvrnou.
Astrofyzikálne observatóriá. Foto P. Štys
Je ťažké správne popísať oblohu na začiatku astronomickej noci, pravdepodobne nikto kto to nezažil si nebude môcť vytvoriť tú správnu predstavu. Bola to na pohľad najlepšia obloha akú som doteraz videl, s rozvinutou Mliečnou cestou padajúcou kolmo do oceánu, na jednej strane v Perzeovi, na druhej pod Strelcom. Pár stupňov nad obzorom bol dokonca rozoznateľný aj hviezdny oblak v Pravítku. Pohľad smerom do stredu Galaxie bol nádherný, Veľký oblak v Strelcovi a západnú vydutinu rozdeľovala naprieč komplikovaná sústava tmavých hmlovín. Údajne v tejto oblasti Mliečna cesta počas skutočne priezračných nocí dosahuje šírku až 90 stupňov, siaha od západného okraja Kozorožca až k dvom najjasnejších hviezdam zo súhvezdia Váh. Ja som to však celé takto poriadne nevidel, na západe pri pozorovaní slabých okrajových častí totiž trochu rušilo nevídané zodiakálne svetlo. Prejavovalo sa ako svetlejší západný horizont, ako svetlo naklonené po ekliptike, aj keď tá s horizontom nezvierala večer príliš veľký uhol. O umelom svetelnom znečistení sa však v žiadnom prípade hovoriť nedá, na západe sa nachádza už iba Amerika, žiadne svetlo medzi nami a ňou. Pozorovanie malo voľnejší režim a hľadali sa väčšinou iba klasické objekty. Veľa z nich je vidieť voľným okom, začínajúc Škorpiónom a veľmi výraznou a neprehliadnuteľnou hmlistou škvrnou v podobe otvorenej hviezdokopy M7, umiestnenej v najjasnejších častiach Mliečnej cesty. Blízko nej sa ukazuje menej nápadná M6 a na chvoste pri voľným okom rozlíšiteľnej dvojhviezde dzeta Scorpii nádherná Falošná kométa (NGC 6231) - sústava niekoľkých hviezdokôp, ktoré na oblohe vykresľujú jadro a chvost prichádzajúcej kométy.
V kupole sa skrýva ešte nedokončený ďalekohľad GranTeCan, s priemerom hlavného zrkadla 10,4 metra. Foto P. Štys
Neďaleko Antaresa je vidieť nenápadná guľová hviezdokopa M4, na oblohe však nie je jediná. Okrem výraznej M13 z Herkula sa k nej pridávajú i M2, M22, M15 a M92. Zvlášť M15 z nich je veľmi zaujímavá, vyzerá ako predĺžená škvrnka, ktorá sa náznakovo dá rozlíšiť na dva svetelné body. Po boku guľovky sa totiž nachádza ešte jedna hviezda šiestej magnitúdy. Helix bol vidieť iba cez O-III filter, ale v ďalekohľade vyzeral nádherne. Už 110 mm TS refraktor mi stačil na rozlíšenie guľovej hviezdokopy z Oltára NGC 6397, ktorá sa v tom čase nachádzala vo výške piatich stupňov nad južným obzorom. Riasy ukázali detailnú štruktúru v obidvoch oblúkoch, s Pickeringovým trojuholníkom medzi nimi a celkový pohľad nebol ďaleký tomu, aký poznám doma s mojím 250 mm Dobsonom. V priebehu noci vyšiel vysoko na oblohu protisvit, podlhovastý obláčik nachádzajúci sa práve na rozhraní Rýb a Vodnára. Všimol som si ho tam bez toho, aby som dopredu vedel kde ho hľadať. Neskôr sa k tomu pripojil ďalší komponent zodiakálneho svetla - most, ktorý spájal protisvit s pyramídou na horizonte. Kamarátov ultra light Dobson 250 mm sprostredkoval mnohé exponáty v jedinečnej podobe. Okrem nich som v IC 1396 identifikoval aj známu tmavú hmlovinu Elephant´s trunk. Dôležité bolo rozpoznať hviezdne pole a presne vedieť, kde sa objekt nachádza. Po nejakom čase sa v zornom poli vynorila jemná hmlovina, ale časť v mieste pozorovaného objektu zostala tmavá. V našom pozorovacom okolí však na prekvapenie v priebehu noci nenastala očakávaná tma a aj v prostredí niekoľkých prekážok som sa dokázal bezpečne pohybovať, dokonca som minimálne používal červenú baterku. Pozadie oblohy sa zdalo byť svetlé a v priebehu expedície som začal rozmýšlať, prečo je to tak.
Pohľad do rozsiahleho kráteru Caldera. Foto P. Štys
Pokračovanie nabudúce.
|
| |
Hodnocení: 4
Hlasů: 6
|
|
